Máte občas pocit, že ste „mimozemšťan“? 

Nie, nemusíte sa báť, toto nebude príbeh o tom, ako ma uniesli mimozemšťania :-) Bude to môj príbeh o tom, aké je pre mňa ťažké cítiť sa tu na Zemi dobre a v bezpečí. Mnoho z mojich klientov a ľudí, s ktorými sa stretávam, zdieľa  so mnou tento pocit a aj vďaka nim sa už necítim tak sama.

Pamätám si veľmi dobre obdobie puberty, keď prichádzali návaly akoby nikdy nekončiaceho smútku a ja som vôbec nerozumela odkiaľ sa berie. Mala som šťastie, že som štyri roky svojho dospievania mohla prežiť na „samote u lesa“ a dlhé hodiny som trávila so svojim psom. Lebo to, čo sa dialo okolo mňa, mi často nedávalo zmysel a nechápala som to. Prežívala som stavy úzkosti, hnevu a smútku a neraz som tiež pomyslela na to, aké by to bolo môcť z toho všetkého utiecť.

Myslím teraz na všetkých, ktorí majú podobný pocit. Myslím na ľudí, ktorých stretávam ako svojich klientov (aj keď to slovo nemám rada, iné, vhodnejšie som zatiaľ nenašla, aby vyjadrovalo to, ako ich vnímam), ktorí mi rozprávajú o svojom detstve a svojom dospievaní. Myslím na tých mladých ľudí, ktorých je stále viac, a rozhodnú sa ukončiť svoj život samovraždou. Myslím na všetkých, ktorí v tejto chvíli zažívajú vo svojich rodinách ponižovanie alebo nelásku a chlad, strach a pocit odcudzenia.

Viem, že táto téma vyvoláva smútok, vo mne na druhej strane, možno paradoxne vyvoláva nádej a potvrdenie toho, že v hĺbke máme zdroje, ktoré mnohým z nás nakoniec pomôžu nájsť svoje miesto tu na Zemi. A dáva to zmysel aj mojim dňom, v ktorých ráno vstávam s myšlienkou a vďakou, že niekomu môžem pomôcť nájsť to miesto, ktoré som sama tak dlho hľadala.

Zažila som smrť svojho brata, ktorý si ju tiež vybral „dobrovoľne“. Aj keď sa to slovo často v súvislosti so samovraždou používa, viem, že to tak nie je. Neverím, že je to dobrovoľná cesta. Dobrovoľne sa môžete rozhodnúť, ak máte viac možností. Ale ľudia, ktorí spáchajú samovraždu, vidia v tej chvíli len tú jedinú. Tento rok ku mne prišlo dievča v ten večer, keď videlo telo svojho priateľa, ktorý v tej chvíli tiež mal len jedinú cestu. Je to už skoro rok a teším sa z toho, že som jej mohla pomôcť sa s tým všetkým vyrovnať , pochopiť to a ísť ďalej o trošku múdrejšia a silnejšia ako pred tým.

Ľudia často prestanú veriť svojim vlastným zdrojom, nikto ich to neučí a celá naša spoločnosť je skôr nasmerovaná k dosahovaniu vonkajších cieľov a hľadaniu pomoci vo vonkajšom svete. Ak cítim v súčasnosti niekedy hnev alebo smútok, je to vtedy, keď mi ľudia v mojej praxi, rozprávajú o neľudskom prístupe, s ktorým sa stretávajú na miestach, kde hľadajú pomoc. Ja sama som v období dospievania len raz vyhľadala pomoc a mala som absolútny pocit nepochopenia a bezmocnosti zo strany doktora, s ktorým som sa rozprávala. (Jeden z paradoxov môjho života je aj to, že obaja moji rodičia sú doktori.) A na tomto mieste nehovorím o ľuďoch, ale o systéme, lebo je dokázané, že aj ten najkvalitnejší človek vsadený do chorého systému, príde o väčšinu svojich kvalít, resp. ich nemá možnosť prejaviť.

Logickým vyústením môjho „mimozemského“ pocitu pravdaže bolo, že som sa vydala na cestu hľadania mimo systému. A našla som vďaka tomu množstvo odpovedí aj ciest, akými sa možno „opraviť“ a preprogramovať to, čo som mal v sebe naprogramované chybne. A prišiel čas, keď som sa rozhodla to, čo som sa naučila o sebe a na sebe, využívať aj v pomoci ostatným. Keďže som presvedčená, že každý terapeut, ak chce pomáhať, musí neustále na sebe ďalej pracovať, aj ja sa ďalej učím. Mojim najväčším zdrojom sú pre mňa ľudia, ktorých stretávam vo svojej praxi, v kurzoch, ktoré navštevujem, aj sama vediem. Všetkých ich vnímam, ako súčasť môjho života a mojej cesty a som im vďačná, za to, že aj vďaka nim sa už necítim na svete tak opustená.

Takže stále som „mimozemšťan“ a ten pocit ma asi nikdy neopustí. Milujem prechádzať sa bosá po tráve a hovoriť so stromami. Tam sa cítim doma. Ale čo sa týka ľudí a spoločnosti, budem vždy tou, ktorá bude ostatným ukazovať, že to, čo nás učia a čo nám vštepujú naši rodičia a naša spoločnosť je cestou od seba, cestou do slepej uličky. Ak sa rozhodnete ísť do seba, objavíte tam všetko, čo potrebujete k tomu, aby ste mohli byť rovnako šťastní a spokojní, ako som ja v tejto chvíli vo svojom živote. A slovo „mimozemšťan“ v tomto kontexte už pre mňa nie je viac zdrojom smútku a pocitu osamelosti, ale naopak zdrojom uvedomia si vlastnej jedinečnosti a hodnoty.